Feeds:
Články
Komentáre

L. Novomeský: Báseň

Čas letí

jak vtáci nedozerní.

.

1904 –

na rok ten zabudol som

jak na svoj dáždnik čierny

v Café Union.

.

Len toľko viem, že v roku tom

oblohu sotva zakryla

jasavá hviezda z Betlehema,

len jedna žena

v bolesti chlapca porodila.

.

Čas letí

jak vtáci nedozerní.

.

Snáď 19 ráz opadali kvety,

kým chlapec vravieť začal.

.

Úžasná sila sveta nezastená

z detského pozdravenia.

.

Na svete boli silní i slabí,

v New Yorku stáli mrakodrapy.

.

Smial sa i Paríž,

zošitý krásnymi mosty,

a černoch černošku miloval

na Brehu slonovej kosti

a žena v Moskve

o lepšom šťastí snila,

o väčšej skyve chleba.

.

Tá pieseň chlapca

podobu sveta nezmenila.

.

A zdá sa,

že žiť tu nebolo mu treba,

keď pranič svetu nedá.

.

Lež predsa:

.

pripíšte k jeho chvále,

že miloval tak strašne, neskonale

veci i vecičky tohto sveta.

Ján Smrek: Básnik a žena

Kapitola tretia

Letná noc na vode

Vy, moja krásna, vy ste mojou Toscou,

vás obsypať chcem lupeňami bozkov

tam na tom brehu. Tam váš pôvab božský

oviniem stuhou zamatovej trávy

a uložím ho nežne vedľa seba

pri jagote hviezd vysokého neba.

Začieram veslom, drahá. Breh nás zdraví…

.

A teraz šeptom. Šeptom šepotavým.

Nech neodplaším svätojánske mušky,

čo z voňajúcej materinej dúšky

priniesli spánok očiam tvojim tmavým.

Spi, moja sladká. S mečom archanjela,

s plamenným mečom bdiem nad tvojím snením.

Bo v krvi tvojej moja sa už pení

a plam môj vlastný sála z tojho tela.

Úžasu môjho vlajka šarlátová

nad nehou tvojho lona strepotala,

keď veliká a svätá obeť splála,

tá obeť odveká a večne nová.

Spi, sladká. Holubice tvojej hrudi

symbolizujú nesmrteľnú túžbu.

Pohansky krásnu svoju modloslužbu

nad nimi slúžim. Pokorný a hrdý.

E. B. Lukáč: Ecce homo

Úsmevy.

Kolíska.

Vítanie.

Matere.

.

Nápevy.

Nevinnosť.

Rumenec.

Kadere.

.

Ramienka.

Vzrastanie.

Dychtivosť.

Poznanie.

.

Myšlienka.

Záblesky.

Dumanie.

Poslanie.

.

Rozmachy.

Radosti.

Poludnie.

Svalnatosť.

.

Námahy.

Úspechy.

Ramená.

Srdnatosť.

.

Tvorenie.

Zázraky.

Blankyty.

Rozkoše.

.

Hýrenie.

Poklesy.

Poškvrny.

Rákoše.

.

Prahnutie.

Nádeje.

Sklamanie.

Únava.

.

Slabnutie.

Samota.

Krucifix.

Úľava.

.

Vidiny.

Úžasy.

Tesknota.

Nevoľa.

.

Šediny.

Pokora.

Lúčenie.

Mŕtvola.

E. B. Lukáč: Vzlyk

Všetko je prázdne, keď nie si tu ty,

hodiny prázdne, prázdne minúty.

Prázdny je svet, až duša  toho trnie,

len moje srdce, to je plné, plné.

.

Všetko je plné, a ty nie si tu.

Točí sa kolo v každú minútu.

Plný je svet, až je to hrozne krásne,

len moje srdce, to je prázdne, prázdne.

E. B. Lukáč: Paradoxon

Nemám rád, že miluješ ma tak,

tak ma to mrzí,

vidíš, som príliš povedomý

a príliš drzý.

Buď ku mne trochu ľahostajná

a trochu chladná,

takto je láska pripokojná

a prisúladná.

Nemiluj toľko, nadovšetko

nie bez prekážky,

zakazuj lásku, drž ju, mraz ju,

tak drž cit lásky.

Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím

uplynie šťastie,

len z kyprej pôdy pochybností

nám láska rastie.

H. Heine: Mir träumte

Mir träumte: traurig schaute der Mond,
Und traurig schienen die Sterne;
Es trug mich zur Stadt, wo Liebchen wohnt,
Viel hundert Meilen ferne.

Es hat mich zu ihrem Hause geführt,
Ich küßte die Steine der Treppe,
Die oft ihr kleiner Fuß berührt
Und ihres Kleides Schleppe.

Die Nacht war lang, die Nacht war kalt,
Es waren so kalt die Steine;
Es luch aus dem Fenster die blasse Gestalt,
Beleuchtet vom Mondenscheine!

20., 21., 22. und 23. Tag

Hallo!

V sobotu som vstala o šiestej. Už ma pomaly mrle žrali, tak som si zbalila kufor, aby som to nemusela robiť v pondelok (a dobre som urobila). Potom prišli raňajky. Janina odišla do izby za Juliane, a keďže ja som mala neskutočný hlad, ládovala som sa ako nikdy. Sama zo seba som mala strach, čo to robím. Na obed sme sa dohodli, že si dáme len niečo ľahké, pretože sme jedli pred dvomi hodinami. Boli toasty. So salámou, ananásom, syrom a kečupom. Zapečené v rúre. A jedli sa príborom. V živote som nejedla chleba príborom. A nikdy viac už ani nechcem. Potom sa išlo do Bochumu na muzikál o lokomotívach. Bolo to celkom fajn, vyšla som odtiaľ vysmiata ako marcipánový koník, hoci som skôr na klasiku. Na večeru bolo mäso s knedľou (akousi hnusne mazľavou, dutou, s opečeným kúskom chleba uprostred) a kalerábom.

V nedeľu som sa celý deň modlila, nech to prejde čo najrýchlejšie.

V pondelok som bola celý deň vysmiata. Teda až do večera. Na obed sme boli v Suppenbare, kde dávali päť typov rôznych “polievok”. Väčšina z nás si dala Kartoffelsuppe. Z tych Kartoffeln bolo spravené pyré v polievke. Celé to chutilo ako hrachový prívarok. Hustý hrachový prívarok. Najlepšia bola na tom tá viedeňská klobása pokrájaná na tenké kolieska, že tenšie sa už nedali. Večer sme šli grilovať ku Aline. Netušila som, že to na nemeckých grilovačkách beží tak, že každý si donesie vlastné jedlo. Keď som si ničnetušiac vypýtala jedlo od Klausa… ach jo. Potom po mne hľadeli ako po poslednom príživníkovi a vyžierakovi. No a??? Nemali tam vláčiť tie hnusné sivé klobásy, nenávidím ich, tam ich je každý. Chlapci im za príjemný pobyt naliali do koly preháňadlo. Mňam. Juliane povedala, že odídeme o jedenástej taxíkom. Zatiaľčo sa tam vláčila s Tomášom, my s Radom sme mrzli, nudili sa a nadávali. O pol jednej sa ma prišiel Klaus opýtať, či chcem ísť s nimi pozerať film. Povedala som áno, pretože mi bola strašná zima. V dome bola Juliane. Opýtala som sa jej, kedy pôjdeme domov. Vraj po filme (=o pol tretej). Tak som jej jednoznačne povedala, že odchádzam domov, takže všetci Nemci po mne škaredo zazerali.

Konečne prišiel utorok! Lúčenie, žiadne slzy (neznášam sentimentality), 12 hodín cestovania, objímanie, darčeky, úsmev… ach jo.

Konečne doma!

17., 18. und 19. Tag

Zdravim!

V stredu sme sa boli plavit na tunajsej rieke Wesser. Par kilakov hore, par spät, ja opät spalena. Potom sme nacvicovali program na rozluckovy vecer.

Vo stvrtok sme boli na hrade. Fest nudne. Teda hrad sam o sebe vyzeral celkom fajn (zvonku), zvnutra to uz bol taky styl (Wesserska renesancia), ktory ja zrovna dvakrat nemusim, ale kukala som na obrazy, ako ludia vtedy vyzerali a tak, to mam rada. Pacil sa mi tam jeden Kurfirst, ktory umrel na nejaku chorobu pluc. Navstivili sme aj hladomornu, viezli sme sa po ceste, ktoru dal vybudovat Hitler. Boli tam aj dve japonky, ktore si mysleli, ze prehliadka bude aj v anglictine, ale nebola, tak chceli odist. Herr Habenicht sa vsak podujal na tu narocnu ulohu prekladat im prednasku do anglictiny, a zdalo sa mi, ze je z nich uplne hotovy. Teda, mne sa zda, ze je hotovy z kazdej baby, ktoru uvidi.

V piatok sme boli v radiu Aktiv, mali sme velmi sympatickeho sprievodcu. Odmietla som hovorit do mikrofonu, lebo to nemam rada, co nasa draha Lehrerin nemohla pochopit. Napokon, aj tak to nebudem pocut, pretoze to maju vysielat dnes medzi druhou a tretou, a to ja budem na ceste do Bochumu, na najpopularnejsi nemecky muzikal. Poobede som bola v meste dokupit vsetky darceky, deodorant (lebo ten moj sa pokazil, preco by nie) a nieco sladke, lebo mam obrovsku chut na sladke a uz ich nechcem viac vyzierat.

Vsetci si tu uz lezieme na nervy. Teda Slovaci Nemcom a naopak. Vsetkym odlahne, ked odideme. Mne ta rodina uz tiez zacina liezt na nervy. Steffen je v pohode. Kerstin nemam rada od zaciatku. Zistila som, ze Juliane a Janina su fest rozmaznane. V stredu mi Juliane povedala, ze o stvrt hodinu by mal prist Klaus nas vyzdvihnut, ci chcem ist do kina. Nenavidim, ked sa nieco robi na poslednu chvilu, pretoze na to v tom case nikdy nemam chut. Tak som jej povedala, ze nejdem, nech ide sama. Ale matka jej nedovolila ist samej, ze vraj tu musi ostat so mnou. Tak sa urazila, frflala a odvravala, nadavala na rodicov (boze… to som robila ked som mala dvanast…) a isla do spajze revat. Ach jo, tak som jej teda povedala ze mozme ist. Kukali sme Hancocka. Myslela som, ze to bude ovela horsie, ale napokon som bola celkom prijemne prekvapena. Akurat ma rozladilo, ze ukazky pred filmom netrvaju 5-10 minut ako u nas, ale pol hodinu. Dovtedy sme zjedli pol popcornu. Ten sa tam robi vacsinou sladky (fuj!), ale mali sme stastie a dostali sme aj slany. Kazdy jeden divak mal kolu (prip. pivo) a popcorn. Domov sme prisli o jedenastej.

Druha vec, co mi neuveritelne lezie na nervy, je “stolovanie” mojej Gastfamilie. Nesmies mat pocas jedla lakte na stole, nesmies pocas jedla odchadzat, kym vsetci nedojedli, pomaly vsetko musis pokrajat (t.j. aj uhorky pokrajane na kolieska musis pokrajat na stvrky, ananas…), nesmies tym istym nozom krajat dve rozdielne veci. To vsetko im neuveritelne vadi. No to, ze Janina si stale maca vlasy v jedle, ze pri kychani si nedava ruku na usta, ze pri jedle pocut vsetko, co robia v ustach, ze skripu po tanieroch, az mam pocit, ze sa mi usi rozletia, ze Janina stale skace od stola a opakuje tu istu vec, az kym si ju nikto nevsimne, to vobec nikomu (okrem mna) nevadi. Vrazdila by som!!!

Dnes je sobota. Este tri dni ostavaju do odchodu. Pre mna je to ale vlastne len pondelok. Vikend sa nerata, lebo ten je v pohode a v utorok odchadzame – to uz ani nehovorim. Takze este pondelok, dve lebo tri hodiny vyucovania a potom posedenie v Suppenbare a vysnivany den je tu… Vacsinu veci mam uz pobalenych, mam o dve tasky viac, nez som mala pri prichode. Z Blavy pravdepodobne chytim ten vlak o 19:47 a budem cestovat s Tomasom, Lubosom a Matejom. To by bolo fajn. Takze…

Bis bald in der Slowakei!!!

14.,15. und 16. Tag

V nedelu sme boli vo Wolfsburgu v muzeu phaeno. Je to take specialne muzeum, kde je kopu fyzikalnych (fuj!) pokusov, ktore si mozete vyskusat na vlastnej kozi (abo radsej pred ocami). Mam z toho aj par fotiek, ale tie budu neskor.

V pondelok doobeda sme boli na prvom predstaveni nemeckych piatakov z dramatickeho kruzku. Hovorili tak ticho ako ja, takze som nic nepocula, ale vyzeralo to velmi zaujimavo. Ked jedna carodejnica zamavala prutikom, ozvalo sa Bum! a herecky vykrikli: “Aha, co to vycarovala!”, vsetci piataci vstali zo sedaciek a tlacili sa dopredu a stupali na spicky aby to videli.

Vecer sme boli na party u Klausa. Teda vlastne to bolo len posedenie v zahrade. Dal nam tortu, co robila jeho baba. Uplne bez chuti. Po hodine sme odisli.

Dnes sme boli v ramci Unterrichtu v kostole. Mna ako zarytu ateistku islo porazit. Zaroven sme sa dozvedeli, ze do Blavy dorazime neskor, nez bolo planovane. Takze by sme mali tak-tak stihnut vlak 19:47 do ZA. Ak nestihneme, pojdeme domov az 23:45. Rada by som sla tym druhym vlakom, moze to byt zaujimave. Hlavne je, nech som uz na Slovensku, potom pojdem do Ziliny aj peso.

Dnes bola doma uchvatna atmosfera. Fest gemütlich. Steffen vynadal Juliane, ze nechce brat Janinu so sebou von ci co, takze vsetci boli urazeni, oduti, kricalo sa a bala som sa aj dychat. Na veceru sme mali rybie prsty s cervenou kapustou a zemiakovou kasou. Vsetko varene polotovary. Ta kasa bola neskutocne hnusna. Neosolili ju. Chcela som si este pridat aspon kapustu, ale bala som sa kvoli tej atmosfere.

Zajtra by sme mali ist na Bootsfahrt po rieke Wesser, vo stvrtok na nejaky zamok (prehliadka aj s Freizeitom trva hodinu, takze by to malo byt v poho) a v piatok pojdeme do lokalneho radia Aktiv. Potom tri hodiny Unterrichtu v pondelok, este vlastne vikend s rodinou, Steffen nachystal na sobout nejake prekvapenie, niekam sa pojde. V pripade, ze budu moje prosby vyslysane, mohli by sme ist do Frankfurtu. Ale nebudu, lebo odchod je o 11.00 a to by sme nestihli. Mno a v utorok………………………………….

NACH HAUSE!!!

12. und 13. Tag

To s tym varenym jedlom odvolavam. V piatok vecer sme mali typicku kombinaciu spenat+zemiaky+vajcia v celkom atypickej podobe. Zemiaky rozkrajane na stvrtky, vajce v podobe prazenice a spenat akoby ste ho vytrhli prave zo zeme.

“Schmeckt´s dir?”

“Ja, sehr, sehr…”

Preboha. Nikdy viac. To budem radsej ten chleba jest.

Hoci dnes som sa uz osmelila a povedala som Steffenovi, ze chcem zemle. Tak kupil pakel zemli. Teraz budem mat dva tyzdne zemle.

Dnes na obed bol losos. Zaujimave ze cez tyzden robia polotovary ako knedle, buchty, pizzu, a ked je cas tak varia sparglu, spenat a lososa. Bud sa nemozem hybat alebo mi zviera zaludok. Ach jo…

Dnes sme trhali ceresne. Steffen sa rozhodol, ze oberie cely strom, tak som tam asi hodinu stepovala na zahrade. Ach jo…

Idem na 2. Lange Lulatsch Nacht, ani presne neviem, co to je, len to, ze obchody su nejak do jedenastej vecer otvorene, mesto je osvetlene a ma sa konat akesi divadlo ci co. Zacina to o osmej, ja tam dorazim 19:03 a idem domov poslednym spojom (ha!) o 19:51 (äh…).

V podstate sa nic spannend sa tu teraz nedeje, Juliane ide dnes na oslavu, ja tu ostavam, lebo by to skoncilo ako vzdy. Ak nezaspim, budem pozerat Metresu Tudorovcov na pro7, ae kedze som permanentne unavena a spim uz aj cez den, co je pre mna vrcholne nepredstavitelne, neviem, ci vydrzim.

Bis morgen!